Lexikálna identita a kultúrne markery v románe Andrija Ľubky Karbid a v jeho slovenskom preklade: pokus o lingvistické porovnanie

Absztrakt

V článku sa skúma lexikálna identita a kultúrne markery ako kľúčové pojmy modernej lingvistiky a translatológie, predovšetkým v kontexte medzikultúrnej komunikácie. Cieľom práce je objasniť, akým spôsobom lexémy, ktoré odrážajú národnú a regionálnu osobitosť, fungujú v umeleckom texte a ako sa transformujú v procese prekladu do iného jazyka. Materiálom výskumu sa stal román Andrija Ľubku Karbid, ktorého text je nasýtený lokálnymi jazykovými špecifikami Zakarpatska, ako aj jeho slovenský preklad.

Teoretickým základom analýzy sa stali práce z oblasti lingvistiky, translatológie a kulturológie, najmä koncepty lingvokultúrnej identity, ekvivalencie a prekladateľskej adaptácie. V práci sa identifikujú hlavné typy lexikálnych a kultúrnych markerov v originálnom texte: dialektizmy, sociálne príznaková lexika, reálie, etnokultúrne názvy, autorské neologizmy a jazyková hra. Osobitná pozornosť sa venuje kontextovému fungovaniu týchto jednotiek a mechanizmom ich sprostredkovania v cudzojazyčnom texte.

Realizované porovnanie ukrajinského originálu a slovenského prekladu s prihliadnutím na stratégie prekladateľských transformácií umožnilo analyzovať, ako tieto postupy vplývajú na zachovanie alebo stratu sémantickej rozmanitosti, štýlovej expresivity a kultúrneho koloritu. Uvedené príklady demonštrujú jednak vydarené prekladateľské riešenia, ktoré uchovávajú autorský zámer, ako aj prípady čiastočnej straty kultúrnej príznakovosti, vyplývajúcej z potreby adaptácie textu k recepčnému horizontu slovenského čitateľa. Osobitne sú rozpracované prípady, keď prekladateľ siaha po kompenzácii, modifikácii či úplnej neutralizácii kultúrne zaťažených prvkov.

V konečnom dôsledku sa konštatuje, že preklad Karbidu si vo všeobecnosti uchováva základné črty jazykovej a kultúrnej identity originálu, hoci podlieha aj niektorým nevyhnutným zmenám. Preklad vystupuje ako forma kultúrneho sprostredkovania, ktorá nielen prenáša text, ale ho zároveň nanovo modeluje v novej jazykovej sústave. Štúdia potvrdzuje dôležitosť skúmania lexikálnej identity a kultúrnych markerov pre hlbšie pochopenie procesov medzijazykovej komunikácie a umeleckého prekladu v podmienkach globalizovaného kultúrneho priestoru, a zároveň prispieva k reflektovaniu úlohy prekladateľa ako interpreta a kultúrneho mediátora.